Čas nemôže krídla vtákom vziať, pospolu s láskou, vznášajú sa k nebu, ako peruť jediná.... (úryvok z filmu Jeseň v New Yorku)
Čím ďalej viac a viac už miznú... telefónne búdky... Slastne veru spomínam na časy bez mobilných operátorov. Myslím, že aj vzduch bol čistejší...i život nejak zmyselnejší...
K námetu ma priviedla stará zhrdzavená telefónna búdka, ktorú som na cestách bicyklom našla zarastenú v tráve...
Maľba na dreve, akryl, lak, koláž (použitý drôt ako ruka dámy, vtáčik je vyrezaný z dreva) a starý okenný rám so všetkými dokonalosťami i nedokonalosťami.
Veľkosť: 43,5 cm x 46 cm
